May 2012

Bye, bye, Hollywood hills, forever.

30. may 2012 at 15:40 | Vonn. |  Asdfghjkl.
Ani neviem, či sa táto pieseň radí medzi tvrdšiu hudbu. A je mi to srdečne jedno. V poslednej dobe okrem môjho zvyčajného vkusu počúvam aj Lanu Del Rey, Adele, LEva a tak rôzne. Nevermind. Žiadna hanba. Hanba by bola, keby si to nepriznám. A pózerom ešte stále nie som. Navyše, Hollywood hills.. strašne sa mi to páči. Ten spevákov hlas. Text. Bicie sú v pravidelnom rytme. Navyše, skúste si od nich pustiť pieseň Fairytail Gone Bad. Určite to poznáte.


Povedala som A. o všetkom. O tom, čo som cítila. Ako beriem seba ako osobu. O sebapoškodzovaní, hoci to už nerobím. Neprišlo mi fér to však zatajovať. Čakala som všeličo, pretože to z duše nenávidí. Len nie takú reakciu, aká prišla. "Ufff. Videl som tiež podobné prípady. Každopádne som rád, že si mi to povedala. I ked vieš ako to nemám rád no... Ale ja to poviem asi takto - som tu od toho, aby sa to už viacejkrát nestalo. Ale zlato .. vidím, že ty sa kvôli tomu z tohto pohľadu nenávidíš. Ale aj tak ... už to je minulosť. Neboj mojo. Už to máš za sebou." Strašne mi po tomto celom odľahlo. Nečakala som to, fakt nie. Je úžasný.

Btw. - Začala som upravovať jeden príbeh. Teda, prerobila som A place where you can hide. Do iného štýlu, trochu to pozmenila. Ak budem mať napísané trochu viac, možno to sem dám.

Nevyrovnanosť.

28. may 2012 at 19:39 | Vonn. |  Zážitky.
Je zo mňa totálne len koža. Aneb, ako dopadnete keď bežíte na autobus asi 200 m do kopca. To som mala zrejme tréning na tie behy, ktoré ma čakajú cez telesnú. 300 m, 60 m, 800 m, 1000 m a 1500 m. Nedám to. Ani keby čo. Nenávidím beh. Aj tak som na všetko drevo. Musím sa tomu nejako vyhnúť. Pomóc.

Ale o tom som nechcela. Keď som dnes už ten autobus stihla (a nikdy viac to nechcem zažiť), bolo tam voľných len pár miest. Sadla som si teda pri jedného dedka. Najprv som ho nejak extra nepozorovala. Potom mi však zrak k nemu nejak zablúdil. A to ma totálne odrovnalo. Strašne mi pripomínal môjho nebohého dedka. Voňal tak isto. Mal také isté veľké ruky. Čerešničkou na torte však boli jeho oči, strašne smutné oči. Keď som sa na neho tak "nenápadne" dívala, mala som ho 26591 chutí objať. Iba kvôli tým očiam. Pretože človek by ich chcel strašne vidieť šťastné. Som už čisté psycho.

Inak, ten včerajší článok.. Klamala by som, keby poviem, že je to v pohode. Ale už to neriešim. Radšej. Aj tak s tým nič nespravím. Trikrát hurá nespravodlivosti tohto sveta.



V útrobách.

27. may 2012 at 17:14 | Vonn. |  Výkriky do prázdna.
"Že život nie je fér, tak to teraz už viem, z fotky zostal len rám, v kúte sám..."


Fajn. Hmm. Ďalší dátum, ktorý sa mi vryje hlboko do pamäte.
Rozbitá rodina. Teda, to, čo z nej zostalo. A myslím že navždy.
Ja som to vedela. Že ak budem mať pocit, že je všetko viac-menej konečne také, aké chcem, že sa to pokazí. Nečakala som ale takéto tvrdé prebudenie sa. Bola som vážne šťastná. Lebo mám jeho, dokonalého chalana. A skvelých priateľov čo ma podržia. A teraz? .. Zase je to fuč.
"Nevnímam čas, do žíl prúdi mi mráz, v očiach mám tvoju tvár..."
Fakt neviem čo urobiť. Suicide soultion? To nie.

V takýchto chvíľach je človek strašne rád, že má niekoho, kto ho podrží.
A. mi pomáha na to celé nemyslieť. No ešte pred tým ma vypočul .. ah. Kiežby tu mohol byť.
Môj drahý šampónik takisto. Ľúbim ťa drahá! :*
A vôbec, všetkých, ktorí ma trpia.. pomáhajú.
Neviem čo by som bez nich robila.

The drugs don't work.

25. may 2012 at 19:32 | Vonn. |  Zážitky.

All this talk of getting old,
It's getting me down my love.
Like a cat in a bag, waiting to drown
This time I'm comin' down.
And I hope you're thinking of me
As you lay down on your side
Now the drugs don't work
They just make you worse
But I know I'll see your face again.

Nádherná pieseň o drogách. Fakt krásna verzia. Neviem, nikto to nemohol dať lepšie ako Adam Gontier. Ten hlas, plný bolesti, s ktorým to spieva. Krása. Celý text môžete nájsť tu.

Nikdy som si nemyslela, že niekedy budem môcť chápať ľudí, ktorí sa dajú na drogy. Videla som v nich len chudákov, decká, ktoré nevedia čo so sebou. Že je to len otázka dokazovania si niečoho. OMFG. Bola som strašne tupá. Hlavne si to uvedomujem teraz, keď čítam svoj starý blog, kde som sa k tejto téme zhodou okolnosti vyjadrovala. Bola som hlúpe, malé decko, ktoré si myslelo, že má pravdu. Nemala som.

Pam pa ra ram.

24. may 2012 at 15:45 | Vonn. |  Výkriky do prázdna.
Kružnica je množina bodov, ktoré sú rovnako vzdialené od pevného bodu (stredu) a táto vzdialenosť sa volá polomer.
Á pokračujeme...
Tálesova kružnica je množina vrcholov pravých uhlov pravouhých trojuholníkov, zostrojených nad priemerom kružnice, ktorý je zároveň preponou pravouhlého trojuholníka. Všetky body kružnice túto vlastnosť majú, okrem krajných bodov priemeru.
Ja len tak. Aby ste vedeli čím nás týrajú. V ôsmom ročníku. A učiť sa takéto hovadiny.
Asi by som sa to mala naučiť. Matematika mi nikdy problém nerobila. Od pol roku je to však geometria, ktorá ma stráááááášne nebaví. Zrejme si viete domyslieť, ako mi to ide, keď mám k tomu takýto prístup. Môžem za to, že pri rysovaní väčšinou pohorím, no môžem? Samozrejme, že nie milá Wewe. Určite nie. Neschopnosť zastrúhať si krúžidlo tvoja vina rozhodne nie je.
Ale pri matematike môžu vzniknúť zaujímavé rozhovory.
Napríklad niečo takéto:
Ja: Prosím, drahá, vysvetli mi, NAČO sa toto učíme?
Weja: Tak vieš, keď si kúpiš ČOKOLÁDU TVARU LICHOBEŽNÍKA, odmeriaš si pravítkom jej základne, budeš vedieť, ako si vypočítať jej obsah pomocou vzorca "es sa rovná á plus cé krát výška delene dva" a budeš si ju môcť spravodlivo rozdeliť.
*Náš záchvat smiechu..*
Ale hej, Wejuš, máš pravdu. URČITE TO BUDEME POTREBOVAŤ.
Ach jaj.


RE-SPECT! WALK! ARE YOU TALKIN' TO ME?!
Škoda tejto kapely, škoda ...


Hi, i'm a person who wasted everything.

23. may 2012 at 15:09 | Vonn. |  Výkriky do prázdna.
Viete, vždy som si myslela, že pravdivo opísať samu seba bude nesmierne ťažké. Že sa vždy vykreslím v tom nesprávnom svetle. Alebo sa opíšem neobjektívne. Haha. Nakoniec som si uvedomila, že nezáleží na tom, čo o sebe poviem, vždy o mne budú svedčiť len moje činy/slová. Ak by som sa ukázala a opísala akokoľvek, ľudia si vždy na mňa spravia svoj vlastný názor. A nie je v mojich silách, aby som to zmenila, hoci častokrát môže byť ten názor na moju osobu neobjektívny a nesprávny. Vždy si vravím, že mi je to jedno. No v kútiku duše ma to vie trápiť. Aj keď, nikto vám nikdy nediktuje to, čo si máte o sebe myslieť. Nikdy.
No ja sa o to aj tak pokúsim. Pokúsim sa opísať samu seba tak, aby ste o mne vedeli niekoľko vecí.
Takže.
Momentálne mám 14 rokov. A do tohto skazeného sveta, plného komercie, mainstreamu a korupcie som sa narodila 1. februára. Celkom pekný dátum, nie? Aj keď, priznávam, radšej by som vo svojom dátume videla číslo trinásť. Možno je to zvláštne, ale číslo, ktoré je pre väčšinu nešťastným, mne prinášalo iba šťastie. Aj keď, šťastie je v tejto dobe strašne diskutabilný pojem. Ďalej, dali mi meno Veronika. Úprimne, neznášam toto oslovenie. Takisto, ako mi žerie nervy ak mi niekto povie Veronička. To je proste des. Našťastie, okrem rodiny ma všetci volajú väčšinou Wewe, s čím som spokojná najviac ako sa dá. Zvykla som si na to, aj keď kedysi sa mi to možno až tak nepozdávalo. Inak bývam oslovovaná ako Wews, Wewuš, Wewuška, Veron, Verona, Veronka a 236562 skomoleninami môjho mena. Hej, a kamoška ma zvykne volať aj Johankáá, Bohumil, Blažena, Jožka. V podstate čokoľvek, čo jej príde na rozum. Nevermind. Zvykla som si.