Čo vám poviem. Práve som sa uliala zo zemepisu, poslednej piatkovej hodiny. Učiteľke som natrepala niečo o tom, že musím ísť do mesta a nestihla by som autobus. A potom tryskom domov. Prežila som nudný týždeň, pretože Weja nebola v škole. Priznávam, v podstate mi to aj vyhovovalo. Sedela som v lavici, s nikým sa nerozprávala pokiaľ ma neoslovili (čo aj tak bolo väčšinou len na štýl - "Wewe máš úlohu?" alebo "Wewe vedela si to?" či "Wewe požičiaš mi to?"), čítala som osud Bibiány Lavkovej z Aprílového dievčaťa alebo počúvala pesničky. Nuda. Ale mne to nevadilo. Hoci som sa cítila ako keď som mala dvanásť a oni sa rozhodli, že ma budú šikanovať. Nasrať. Navyše, máme učiteľke napísať na akú školu chceme ísť. Strednú akože. Nie na to nejako priskoro? Riešiť to predsa budeme až o pár mesiacov. Hm. Samozrejme, to by som nebola ja, keby som nevedela ako presne sa tá škola volá. Tak jej to mám dať v pondelok. Aj tak neviem načo to je dobré.
Čo sa týka môjho vysnívaného koncertu, asi som to ešte nespomínala, však? Nuž, v Piešťanoch majú 13.7. koncert moji milovaní Guns 'N' Roses a ja už zopár mesiacov vlastním dva lístky do stredného sektoru (idem tam s mamou, super, čo?). No ale teraz to príde - pred dvoma dňami som večer dostala SMS od A., ktorá okrem obsiahleho priania pekných snov (čo mi neskôr odôvodnil tým, že aj keď vedel, že nemám kredit, musel mi to napísať, pretože by inak nezaspal - chutný) obsahovala aj citujem: "Lístok na Guns zaplatený, všetko je hotové." A keďže som to zbadala ráno (hold som večer zalomila, ani neviem ako a nestihla som to prečítať) mala som lepšie prebudenie, ako keby ma hodili do studenej vody. V ten deň som sa aj rozhodla, že o ňom poviem mame. Zobrala to v pohode, ako som čakala. Zrejme je aj rada. A snáď ma na tom koncerte nestrápni.
Jo a včera som si zase písala s Lukášom. Som z toho nehorázne zmätená. Správal sa, akoby sa nič nestalo a mne nezostávalo nič iné, len to predstierať s ním. Na jeden strane som však rada, že berie na vedomie, že ešte stále existujem. Chvíľu som mala pocit, že ma nenávidí, rovnako, ako som nenávidela ja jeho... a teraz je zrazu znovu milý. Ah. Lassie Bailie sa ma pýtala, či mi nechýba to, čo medzi ním a mnou bolo. Úprimne? Absolútne nie. Len, ako som vravela, je mi ľúto, že to skončilo práve pre takú vec. Ale to je teraz už jedno, nie?
Mimochodom, dnes sme s A. spolu mesiac. A bolo fakt milé ako mi to pripomínal týždeň pred tým. Ňunes.
Ďalšia slohovka o ničom. Hmpff.
Comments
závidím ti, že jsi se dostala tak brzo domů :D
hej, já se taky cítím líp, když jsem sama a můžu si dělat co chci.btw, nechtěla bych se teď rozmýšlet na jakou střední chci jít, jsem radši na gymplu :D
ejjj, já bych zase chtěla na SP do Prahy, ale asi jsou vyprodaný lístky, nebo mě spíš rodiče nepustí -_-
Ešte že to mám isté s gymplom. :D Ale aj tak, ty nebudeš mať problém sa tam dostať, paprika. :)
Inak je fajin, že tam budete obaja. :) Dvojnásobný zážitok. :)
To "viac-menej" je na tom nejdůležitější, ale zajímavé je, že i když jsou všechny ostatní výsledky v pořádku, já pořád v pořádku nejsem. ://
Vážně? A zjistili ti něco a nebo jsi "v pořádku"? :)
Jsem ráda, že tvoje máma nemá nic proti..:) A je zlatý, že to takhle zařídil. Jinak gratuluju k výročí, ať jste spolu ještě minimálně 87909x tolik. ;)
Bývalý taky dělá, že je všechno zase ok. Nebo se mi úspěně vyhýbá. Teď jenom nevím, co je horší. :)
ty sa máš, ja stále nemám odvahu povedať o ňom rodičom. asi ani nechcem, keď viem že to za chvíľu aj tak skončí ;)
gratulujem k výročiu, aspoň niekomu je dobre :D
úžasný blog,spriateluješ ?
gratuluji k výročí:)
Verunko,
já ti hlavně moc, moc přeji ten nejkrásnější zážitek s "Růžemi".
Ale nejdůležitější je volba střední! Tady ti přeji úplně nejvíc, aby vše vyšlo. Vysněná škola a vše důležité.
Krásný den!